1- 10 diel
1-
Jedno letné teplé ráno sa Emiline zobudila. Jej mama už bola preč. Ako vždy, pomyslela si. Dúfala ,že si na ňu aspoň raz nájde čas. Odkedy začala chodiť do školy nestalo sa tak. Vzala si svoje oblečenie, naraňajkovala sa a umyla si zuby. Potom si vzala svoj amulet a vyčarovvala si krídla. Letela do školy. Na poslednú časť skúšok kým bude dospelá a bude si môcť robiť čo sa jej chce.
O 5 hodín neskôr.
Posledná skúška bola z lietania. Vyčarovala si krídla a vzlietla pod dozorom mentora. Vzniesla sa vysoko a pustila sa strmhlav dole. Milovala ten pocit. Vietor v tváry, jej dlhé biele vlasy viali vo víre vzduchu, sposobeným prudkým vyrovnaním. Znova šla hore. Urobila salto a lietala sem a tam. Lietanie bolo pre ňu prirodzené ako dýchanie. Len vo vzduchu sa cítila slobodná. Šťasná. Mentor za ňou nestíhal. Zasmiala sa z plného hrdla. Keď dosadla na zem znova ju obostrela vln smútku. Znova tu boli všetky jej problémy a starosti. Boli tu aj jej sny túžby a želania. Jej láska, ktorá ju mala čakať po skúškach a bola tu aj jej mama večne zanepráznená vládou. Skúšku urobila, bola slobodná. Rozmýšľala ,že viužije mamine konexie a zriadi si domov v centre mesta. 16 ročná Emiline Krantová dcéra vládkyne ich sveta ,sveta kúzel a mágie sa chcela osamostatniť a žiť svoj vlasný svet s Juanom (Chuan) de Sante, synom tretieho najvplyvnejšieho úradníka v zemy.
2-
Vyšla z budovy školy. Juan tam už čakal jeho frajerský úsmev a iskry v očiach prezrádzali dobrú náladu. Pobozkal ju do vlasov. Zrazu jej to prišlo strohé ,necítila naplenie. To ten blbý deň ,pomyslela si a pobozkala svoju lásku na ústa. "Ideme za tvojou mamou?" Stávalo sa tak vždy po škole, jediná hodina ,ktorú jej mama mala pre ňu. Prikývla. Juan sa zatváril smutne. "Prečo je dnes moje dievčatko táke smutnučké?" Povedal maznavým hláskom.Emiline sa zatvárila mrzuto a vtisla mu ďalšiu pusu. On ju silno objal potom spolu vzlietli.
Pol hodina cesty na úrad si Emiline úplne užívala. Ako na skúške, vo vzduchu problémy neexistovali, no pristáť musela. Zosadli na mramorvej dlažbe centrálne budovi mesta. Dvere sa ako vždy pýtali na heslo ,ktoré vedeli len tý čo tam mali vstup. Kráčala s Juanom hore schodmi. Všade okolo sa nachádzali vzácne snové obrazy. Stačí do jendného vstúpiť a sen ,ktorý sa tam deje sa sníva navždy, avšak ak sa ich človek len dotkol mohol do sna nazrieť a prebudiť sa. Kráčali spolu stále vyššie a vyššie. Na najvyššom poschodí boli iba jedny jediné dvere z číreho zlta. Veľká kľučka sa studeno skvela. Všetko pôsoilo dokonale a sterilne.
Dvere sa otvorili samy od seba. Za nimi sedela vysoká štíla čiernovláska s inteigentnými očami a zdorilým mierne familiárnym úsmevom, Emilina matka. Matkine pery sa ešte viac roztiahli. Dievča si prezeralo stôl ,nad ktorým sa v prevom hornom rou vzášali malé zlaté písmenká: Ms. Suzan Krantová. Juan ju vltlačil nenápadným pohybom do miestnosti. V Suzaniných očiach sa zračilo očakávanie. Kývla obom hlavou. Emiline aj Juan si ako na povel sadli na kreslá oproti stolu. Juan z nej cítil autoritu a vážnosť. Bola to osoba ,ktorá predstavovala celý jeho svet, iný zatiaľ nepoznal. "Tak ako si dopadla?" Prehovorila Suzan zvonivým hlasom. "Dobre, mami." Prikývla Emiline a ešte hlbšie sa vtlačila do stoličky, Juan vzal jej ruku a jemne jej ju stisol, dodával Emiline silu. "Je niečo o čom by som mala vedieť?" spýtala sa Suzan vážne . Emiline nevedela mame klamať a s obavou pozrela na Juana, chceli sa spolu odsťahovať, boli dospelý. Mohli ešte študovať a aj to mali v pláne ,ale chceli byť na jednom mieste ,v jednom dome ,bez rodičov. Emiline sa nadýchla. "Vieš mamy chcem pokračovať v štúdiu..., " Suzan prikývla: "...ale chceli by sme tiež s Juanom bývať spolu v jednom dome ,ak ti to nevadí." Suzan zavrela oči a zatla zuby za pevne stisnutými perami. Dýchala z hlboka a v bohato vyzdobenej miestnosti sa rozhostilo nepríjemné ticho. Obaja sledovali ako sa Suzanina tvát mení, najskôr bola mierne červenkastá potom sa pomaly uvoľnila a nakoniec hnev vystriedal zármutok a uvolnenie.
3-
Pomaly otvorila oči. Zadívala sa na svoju dcéru. Na svoje jediné dievčatko, ktoré ju chce práve teraz opustiť. Nebola vynikajúca matka a vedela,že záujmi spoločnosti dala mnoho krát pred rodinu a teraz to chcela vrátiť späť. Potom si pripomenula ,že jej vlastne neumiera len sa chce odsťahovať. Aj tak jej unikla jedna jediná slza. To bolo prvý raz čo Emiline vydela mamu plakať alebo inak dať najavo svoju zraniteľnosť. Suzan sa znova nadýchla. Prikývla si sama pre seba a prehovorila "Dobre a už viete ,kde budete bývať?" Emiline zostala neskutočne prekvapená. "Nevadí ti to?" Spýtala sa opatrne. "Prečo by malo? Si dospelá a ja ti to ani zakázať nemôžem ani ti brániť nebudem." Juan doteraz neprehovoril, zarazila ho Suzanina slza. Nikdy to nechcel priznať, ale bral ju ako autoritu ,vzor. "Mami nepomohla by si nám vybaviť dom v centre mesta?" Prosila Emiline."Pomohla a preto sa aj pýtam či už máte priestor kde bývať a Juanovi rodičia súhlasili?" Juan nemo prikývol. Suzan si ho neurčito premerala. Zrazu vbehol do miestnosti upachtený vrátnik. "Pani Krantová vonku na vás čaká pán de Sante, vraj chce s vami o niečom hovoriť." Vrátnik sa nadýchol a zmyzol za dveramy. Suzan sa otočila na Juana. "Súhlaili s tým tvoji rodičia?" Juan sa zatváril rozpačito. Emiline čakala na výbuch. "Toto si vybavíme doma." povedala Suzan celkom pokojne a zmyzla tiež za dveramy.
4-
Emiline pozrela zúfalo na Juana. Ani on nemal pohľad celkom smelý. Čakali ,nevedeli čo sa bude diať. Zrazu začuli klepot topánok po chodisku. Dvere sa otvorili. Suzan stála v nich aj s Juanovým otcom pánom de Sante. Obidvaja mladý stuhli na miestach. Pán de Sante mal povesť výbušného, rázneho a prísneho polityka a taký bol aj v súkromí. Juanov otec si pohybom ruky privolal ďalšiu stoličku a sadol si medzi zaľúbencov. Suzan sa tvárila prísne. Emiline vedela ,že týto dvaja sa veľmi nemusia. Napätá atmosféra sa vznášala v miestnosti plnej protichodných pocitov. Juanov otec začal. "Dovolili ste im to?" Nasadil nepríjemný tón ,no Suzan ho schladila tichý autoritatývnam pohľadom. "Áno, dovolila, to som samozrejme nemala tušenie ,že vy ste proti." Odvetila mierne. "A teraz je váš názor aký?" Povedal už príjemnejším tonom. "Rovnaký, ja som stále za." A týmto jej prehlásením ukončila debatu.
5-
Pán de Sante sa postavil celý červený. Ešte pred východom zašepkal :"Neopovažuj sa vrátiť domov, kým si nedáš hlavu do poriadku." A vyššiel z miestnosti. Juan ostal ticho. Emilina mama sa na oboch zadívala vyčítavo. "Vďaka by nezaškodilo." "Vďaka mami." Povedala vystrašene Emiline. "Juan je mi ľúto ,že sa to takto vyvinulo, budem sa vám snažiť pomôcť ako budem môcť,dnes v noci môžeš byť u nás, teraz mám veľa práce." Zakývala im a obaja sa pobrali. Po zabuchnutí dverí si Suzan pod nos zašepkala : "Ďalší ,ktorý je proti."
Emiline si vonku vvydýchla. Juan nepovedal ani slovo. Zrazu nemal domov. Emiline na neho pozrela s obavou. Neznášal ,keď sa na neho dívala takým ustarosteným pohľadom ,preto sa usmial, na silu. Emiline ho objala najpevnejším objatím a vtisla mu najvrúcnejši bozk. Znova mu bolo o niečo lepšie. Prišiel síce o otca a strechu nad hlavou ,avšak mal to najúžastnejšie dievča pod slnkom. "Emiline," prehovoril Juan. Pozrela na ňho ,ale nevyzeral ,že by chcel povedať niečo viac. Obaja vyčarovali krídla a leteli k Juanovi domov po jeho veci ,kým sa tam nedostaí pán de Sante a potom domov k Emiline.
6-
Vošli do Juanovho domu. Veľké schodisko oproti dverám dávalo domu monumentálny vzhľad. Vyšli po schodoch, v pravo sa ligotala kuchyňa s niekoľkými kuchárkami. Prešmikli sa okolo. Juanova mama sedela vo veľkej miestnosti za kuchyňou. V rukách mala nejaký zväzok a čítala. "Mami." Oslovil Juan svoju matku. Zdyhla oči od knihy a otočila sa smerom k nemu. Emiline sa zatiaľ snažila vtesnať za Juanov chrbát a tak s schovať pred prepaľujúcim pohľadom jeho matky. "Nemusíš mi nič hovoriť. Otec to už stihol. Choď si zobrať veci a odýď.Úplne s ním súhlasím." Pani de Sante sa znova začítala do zväzku a ignorovala mladých. Vyšli teda ešte o poschodie vyššie, kde sa rozprestierala Juanova izba, teda skôr byt. Začal si baliť veci. Oblečenie, kodéxi, zväzky, knihy, amulety, kryštáliky, písacie potreby a vzal si aj svoju korytnačku Ergundu. Keď zatváral dvere, tisli sa mu do očí slzy. "Bude to tažké," povedal. A ani to hovoriť nemusel. Obaja to vedeli. Jaun sa ešte naposledy rozhliadol po miestnosti ,než zavrel dvere. Emiline pri ňom ticho stála a povzbudila ho jemním stlačením dlane. Vyšli z domu. Juanov otec mal čoskoro dojsť a nechceli sa s ním stretnúť. Vzlietli.
7-
Pristáli pri dome Emilininej matky. Zvonku tento dom pôsobil ako kamenná veža obalená bublinami. 6 poschodí malo kruhové steny. Nikto nebol doma. Emiline vedela ,krtorú izbu bude Jaun mať a tak ho do nej hneď zaviedla. Našťastie mali izby vedľa seba. Juan sa začal pomaly vybaľovať. Ergunda i hovela na svojom novom mieste. Emiline mala ešte sva psy a tri mačky. Všetkých päť zvieratiek bolo hneď zvedavých na nových nájomníkov izby. Britská modrá mačka menom Silena sa hneď uvelebila na Jaunovej posteli. Zaklopala slúžka. "Ďalej", zavolala som. Potom som s zháčila a pozrela na Juana. Prikývol a usmieval sa. Slúžka už bola v miestnosti. Keď zbadala zvieracie osadenstvo, vydýchla si. "Chcela som sa len opýtať či sú zvieratá pri vás. Je čas na venčenie psov ,ale nikto ich nevedel nájsť." Počas toho ,ako hovorila klopila oči. Emiline sa usmiala. "Nechceš sa prejsť?" Spýtala sa. Juan prikývol. Emiline povedala slúžke nech pripraví psy a počká na nich pred dverami. Juan stál uprostred miestnosti a predmety lietali okolo. Raz knižka na policu, inokedy kryštál na stôl.
8-
Emiline sa s Juanom prechádzala v parku okolo Suzaninho domu. Pozemok meral asi tri kilometre krát tri kilometre. Akurát prechádzali okolo potôčika. Psy splašene behali okolo. " Čo budeme robiť?" Nadhodil Juan témju ,ktorej sa vyhýbali od odchodu zo Suzaninej pracovne. "Nájdeme si domov." Odvetila Emiline a dúfala, že to stačí. Nechcela si pripomínať, že práve vďaka nej nemá Juan domov. "Ako, budeme tvojej mame na príťaž a až do jej smrti budeme žiť na jej úkor." Keď to povedal takto ... Obaja sa strhli. Z hora sa zviezla postava v čiernom. To bolo dosť neobviklé vzhľadom na to ,že bolo leto. Našťastie to bol iba Suzanin asistent s odkazom. Emiline ho s úsmevom prevzala a asistent zmyzol. Otvorila malí zlatý papierik.
Po prečítaní spáliť!!! Emiline prosím ťa príď sama!!! rýchlo za mnou, potrebujem tvoju pomoc. Mama Ps.: Nehovor s nikým.
Emiline ten lístok znepokojil. Pozrela prosebne na Juana. "Idem s tebou." Nikto ič viac nepovedal. Slúžku zavolali pomocou kúzla a vzlietli za Suzan. Cestou vzdchom ete Emiline šepla Juanovi: "Nikto nesmie vedieť, že si tu."
9-
Dosadli pred úradom. Dvere boli otvorené. To už bolo samo o sebe nezvyčajné, ale ešte zvláštnejšie bolo to, že si dvere ani heslo nevypítali. Vstúpili. Juan šiel s malým odstupom za Emiline. Suzan ich čakala na schodoch s utrápeným pohľadom. "Potrebujem tvoju pomoc, mám stretnutie s jedným zo senátu. V tej istej dobe sa má stretnúť pán de Sante v zasadačke s mojimi protivníkmi, viem ,že ti to môže prísť zvláštne až smiešne, ale závisí od toho môj život. Je tam jedna primiestnostka, o ktorej nikto nevie a je z nej všetko počuť." Zrazu zo spodu schodov vystúpil Juan. Suzan na neho vydesene pozrela. "Vravela som, že máš prísť sama." V očiach sa jej zračil strach. Všetci vedeli ,že keď sa aj Emilina mama bojí je to veľmi vážne. "Dobrý deň." Povedal po tichu. "Počul si všetko?" Iba jemne prikývol. "Nemienim vám ublížiť, pôjdem s Emiline." Suzan prikývla a už sa trochu upokojila. Ozval sa dlhý zvonivý zvuk. "Moja návšteva už prišla. Rýchlo ich zaviedla k soche, za ktorou bola malá chodbička. "Bežte na koniec, nemáte kde zablúdiť." Zavrela za nimi a ponáhľala sa za návševníkmi.
10-
Chodbička sa zužovala, čím ďalej tým viac až sa na seba museli tlačiť. Na konci bola malá miestnostka s perom papierom stolom a dvoma stoličkami. V doskách nad nimi bola malá škára, z ktorej bolo vidieť do zasadačky. Boli pod zasadačkou!! Juan sa neozval, nevedel si predstaviť, že by jeho otec dokázal niečo niekomu urobiť. Ozvali sa kroky na drevenej podlahe a zanedlho sa zjavilo päť mužov v obleku a desať žien v pracovnom. Všetci sa úctivo posadili. Juanov otec sedel za vrchstolom a po jeho pravici a ľavici ostali voľné miesta. "Tak aký návrh nám chcete predložiť pán de Sante? Donedávna som bol totiž presvedčený o vašej neutralite, ba až loajalite ku Krantovej." Meno Emilininej matky vyslovil ako nadávku. Emiline takmer zhíkla. "To bolo donedávna." Vysvetlil pán de Sante." Urazila ma. Odmietla akceptovať moje rozhodnutie o veci, do ktorej jej nič nie je." Ten druhý muž sa pousmial." Počul som, týka sa to vášho syna." De Sante strnulo prikývol a dodal "Ste veľmi dobre informovaný."
"Každý máme svoje zdroje." odvetil muž. "Ale nemáme veľa času, Krantová vie, že máme stretnutie a nebude trvať dlho a príde. Aký návrh máte?"
"O desať dní bude oslava rovnodennosti, a takú šancu si nenechá ujsť. Príde tam a pri tom množstve ľudí a nápojov sa niekomu môže pošmiknúť ruka nad jej čašou, tým skôr keď bude tancovať. Ak by tento spôsob nevišiel ,stále je tu posledný dar. Má to byť plášť tkaný z pavučín a farbený motýlim prachom, veľká vzácnosť. Pred odovzdaním sa mi raz dostane do rúk, ale potrebujem pár minút."
"Takže vražda, myslel som skôr niečo menej drastické." Odvetil muž s váhavou maskou ,ale ak sa niekto prizrel poriadne videl, že sa mu ten nápad páči.
"Chcete ju dostať z cesty, alebo nie?" Zaútočil Juanov otec.
"Samozrejme.Čo za to budete chcieť?" Spýtala sa muž na rovinu.
"Päť akrov Tarnských lesov a šesť miest v senáte."
"Nežiadate málo, chcete štvrtinu toho čo získame, ale vďaka vám to získame, takže platí, o desať dní."
Všetci sa úctivo postavili a pozdravili sa. Na koniec ten muž ešte dodal "A keby niečo nikdy sme sa nestretli."